Musím to zo seba verejne dostať. Prechádzam denne Vizovicami, ale akoby boli čiernym súknom vymedzené územie, kde je zakázané usmiať sa, smiať sa. Mám šťastie, mám inteligentného vnuka, ktorý má navyše zmysel pre obyčajný, autentický situačný humor. A tak prechádzkami mestom vyrábame smiech z kaluží vody, z kvapiek dažďa, zo schovaného slnka, z poskladaných slov do rýmov, z toho, že vypáčime dvere cúkrárni a začneme tam piecť zákusky...niekedy sa nám podarí aj napodobenie Chaplina....A viete, aké je to chytlavé, ludia, čo nás miňajú a vypočujú si útržky našich dialógou, sa usmejú.To teší.
Byť bláznivým, to odľahčuje mysel. Mám v sebe viacej dieťaťa než dospelého, ktorý denne naráža na tú primitívnu úctu k vážnosti, k pravdám, ktoré zoberie za svoje a ešte sa ich snaží aj obhajovať...
Ešte vážne. Moj otec často opakoval historku, keď bol na Morave vojakom, v období začiatku 30 rokov minulého storočia, teda v čase vaľkej svetovej hospodárske krízy. Bolo skutočne ťažké takmer bez jedla žiť. Keď šli vojaci na prechádzke po meste, prostitútky po nich volali: "poď vojáčku, za jeden rohlík". Vtedy som to nechápal, napadlo ma to teraz, keď ešte stále netrpíme na hlad, ale na krízu sýtosti a duševnej nedoplnenosti.