Krátko po príchode do nášho dočasného bydliska, do hotela na krásnom ostrove Peloponez, sme sa s mojou milou spoločníčkou Martulkou zhodli v názore, že by bolo hriechom stráviť dovolenku povaľovaním sa na pláži, spojeným so sebagrilovaním. S nadšením sme privítali fakt, že v hoteli sa dali zapožičať bicykle, čo sme v krátkom čase aj využili.
Naša prvá trasa viedla k vysokému skalnatému a strmému vrchu. Cesta bola spojená aj s čiastočným brodením sa cez vodu, ale odmenou nám bol krásny kus prírody, vďačná potrava pre foťáky v našich smartfónoch. Pokračovali sme menej obývané časti pobrežia s neobvyklou atmosférou. Vrátili sm sa spokojní s novými pohľadmi na tunajšiu krajinu. Nadšenie pre tento druh turistiky ešte vzrástlo, takže v krátkom čase sme sa vybrali na opačnú stranu. Po ceste okolo chatiek, bungalovoch, či kaviarničiek, lákajúcich na posedenie, sme sa dostali k malebnej zátoke, ohraničenej skaliskami po okrajoch aj vyčnievajúcich z mora blankytnej farby, s miniatúrnou, intímnou plážou. Potom padol návrh, aby sme sa nevracali tou istou cestou. Hoci mi boli známe isté medzery v Martulkinom orientačnom systéme, pristal som na túto verziu. Doteraz presne neviem, či si môj Anjel strážny vybral dovolenku zároveň so mnou, alebo sa nechcel pliesť do jurisdikcie tunajších bohov na Olympe. Zašli sme do pomarančovníkového sadu. Počas môjho fotografovania dozrievajúcich plodov som si ani nevšimol, že Martulka zmizla v nedohľadne mudzi stromami. Keďže nereagovala na moje volanie, ktoré sa intenzitou decibelov pomaly blížilo k hluku ,ktorý vydáva F-16 pri štarte, napadlo ma, že mobil už vynašli a jeden mám dokonca vo vrecku. Štastím bolo, že sme boli na vyvýšenom mieste, kde bol inak raplujúci signál. Na SMS som sa reakcie nedočkal, ale na zvonenie som sa dočkal odpovede, že pri hľadaní cesty domov narazila na oplotenie.
Podarilo sa nám stretnúť vo východiskovom bode zéro. Kolumbovský elán však Martulku neopustil. Presvedčila ma, že ak pôjdeme kúsok popri mori, za kempingom sa dostaneme na cestu, ktorá by bola zjazdná aspoň pre pásové vozidlá, včetne tankov. Bola to však iba ilúzia. Čakala ma najdlhšia míľa môjho života, po ľudoprázdnom pobreží, pod pražiacim slnkom, ktorú sme prekonávali v nádeji, že sa nám niekde podarí prejsť do civilizovaných končín. Holá utópia.! Na výber sme mali tri varianty na tlačenie masívnych bicyklov. Po hrubom štrku, po vodou podmáčanej drobnej drti alebo po piesko vo vode. Vybral som si variantu hrubého štrku, vďaka čomu som získal dosť slušný náskok. Martulka si vybrala castu po mori, a po zistení nevhodnosti tohoto spôsobu preprevy prešla do drte, kde sa jej touto okamžite obalili kolesá natoľko, že bicyklom sa nedalo pohnúť. Z diaľky som sledoval, ako to malé žieňa bojuje s bicyklom aj pokušením bicykel šmariť do mora. Všetko za dobrovodu nadávok, ktoré by bolo treba vypípať. Práve vtedy sa na brehu objavil Angličan so surfovou doskou. Ostal stáť v nemom úžase, nevediac, či vidí fatamorgánu, alebo pristáli mimozemšťania s bicyklami. Keď pochopil situáciu, džentlmensky sa opýtal, či môže dáme pomôcť. V tomto momente,keď som bol už na pokraji zúfalstva, vo mne prevládla pomstychtivosť voči iniciátorke tejto trasy. Ubezpečil som džentmena, že všetko je OK, že lejdy trénuje disciplínu "IRON WOMAN". Keď som mu odpovedal na otázku, týkajúcu sa našej národnosti. uznanlivo pokýval hlavou za zvukového doprovodu aj u nás zdomácnelého"WOW". Zrejme poznal aj Petra Sagana a usúdil, že jeho úspechy pramenia z takéhoto tvdého tréningu, ktorý máme už geneticky zakódovaný. Veď aj sbornaja za Tarasova trénovala s 50 kg.olovenémi opaskami a potom na ľade valcovala všetko, čo im prišlo do cesty.
Za tento môj zlomyselný kúsok si ma karma našla bleskovo. Po niekoľkých metroch som pocítil, že sa neodvratne blíži kolaps. Že som mal náhodou pri sebe sprej s nitrolycerínom, znamenalo,že to Anjel strážny celkom neodflákol. Keď som si však nastriekal sprej pod jazyk, zrazu som mal plné ústa peny a ja som dostal šok z paniky, že pred infarktom absolvujem aj epileptický záchvat, prvý v živote. Ale aj posledný. Potom však ten môj Anjel asi dostal striktný príkaz zhora, že si má konať svoje povinnosti a tak som sa konečne dostal na cestu a dokázal udržať riadidlá v priamom smere. Keď som sa konečne dopracoval do areálu hotela, bike som odparkoval ležmo v strede príjazdovej cesty a dopotácal som sa k baru, kde som požiadal o vedro studenej vody. Hoci barman neovládal našu svetovú slovenčinu, z môjho zjavu s vyplazeným jazykom a kraťasmi na pol žrde, pochopil, koľko bije a pre istotu mi podal hneď tri poháre vody,ktoré po vypití okamžite prúdom vyrazili cez rozžhavené póry Aspoň že trochu stačila schladiť krvný obeh. A vtedy sa prejavila veľká morálna Martulkina sila, ktorá dopravila bike do hotela. Raz darmo, ženy predsa len majú väčšiu výdrž ako mužské pokolenie, už mi je jasné,p rečo rodia ženy a nie muži. A ostal som príjemne prekvapený, ako rýchlo regeneroval môj schátralý organizmus.
Od tohto času naša Česko-Slovenská komunita nahradila bežný pozdrav niečím v štýle....a pozor na bicykle. A čo bolo na tejto story plusové? Som presvedčený o tom, že tieto spoločne prežité útrapy nás zblížili, počiatočné nedorozumenia sa stratili a zvyšok dovolenky sme prežili v pohode, nebolo dňa, aby sme sa s chuti a zdravo nezasmiali.
Soutěžní příspěvek - Sledujete magazín i60 delší dobu, ale ještě jste neměli odvahu či příležitost zapojit se aktivně do dění na tomto portálu? Pak oslovujeme právě vás! Buďte aktivní a vyhrajte velkokapacitní flashdisky či přímo tablet Lenovo! Více informací o "Soutěži pro nováčky" včetně jejích pravidel najdete na tomto místě.
